Ak si ako ja, vždy nájdeš na svojej postave niečo, čo sa ti nepáči. Nechcem tu teraz písať o tom, ako médiá môžu za nesplniteľný ideál krásy a účinne dupú po sebavedomí miliónov dievčat denne – to je téma na inokedy. Radšej sa chcem s vami podeliť o to, ako som dlho bojovala so svojimi krivkami a nakoniec tento boj vyhrala.
Všetko sa začalo, keď som začala chodiť na strednú. Dovtedy som športovala a mala na svoj vek celkom priemernú postavu. Keď som nastúpila na gympel, prestala som športovať a keďže som jedna z tých šťastných ľudí, ktorí keď sú v strese jedia a priberajú, kilečká na seba nedali dlho čakať. V priebehu pol roka som sa zväčšila o niekoľko veľkostí.
Vyrovnať sa s novým telom nie je ľahké. Netušila som, ako sa mám obliekať, čo vyústilo do nosenia ironických tričiek, vždy o niekoľko veľkostí väčších, ako bolo potrebné. Moja módna éra, na ktorú doteraz s láskou spomínam. Váha mi kolísala hore-dole, tuk sa začal ukladať inak a výsledkom bolo, že som mala v sedemnástich postavu zrelej ženy. A tak zatiaľ, čo moje spolužiačky vyzerali ako lesné víly, ktoré si na seba mohli dať čokoľvek, ja som sa inšpirovala pin-upkami z 50. rokov.
Doteraz si pamätám, aké bolo kupovať nové rifle. Radšej by som išla k zubárovi. O podprsenkách ani hovoriť nebudem (tieto nákupy väčšinou končili v slzách). Postupne som sa naučila, aké výhody má plný výstrih, ako zakryť brucho a hlavne ako humorom zakryť, že sa naozaj nerada pozerám do zrkadla.
Prekvapivo, zlom nastal, keď som začala pozerať televíznu show What Not toWear (Čo si neobliecť). Táto relácia bola o dvoch stylistoch, ktorí nejakej nič netušiacej žene, ktorú nominovali jej priatelia a rodina, urobili makeover. Určite to nebol revolučný koncept, ale táto show bola predsa len iná. Namiesto toho, aby nám ukázali účastníčku pred a po a okomentovali výsledok pár vetami, WNTW nám ukázalo týždenný proces, ktorý išiel prekvapivo do hĺbky a mal ambície znovu vybudovať sebavedomie.
Ako som WNTW sledovala, pri niektorých dieloch som si všimla, že konkrétna slečna má podobný tip postavy ako ja. Takto som odkukala vychytávky, začala byť odvážnejšia a postupne som zmenila svoju uniformu (ktorá v tomto bode pozostávala skoro výlučne len z oversized tričiek a legín). Zrazu som si uvedomila, že „Hej! Veď ja mám pás!“ alebo „V týchto šatách naozaj vynikne moja ženská postava!“
Zmena šatníka sa môže zdať ako malichernosť, ale predsa len, sme tvory vizuálne. Preto keď som videla svoje telo v novom svetle, oblečené do vecí, ktoré (konečne) sedeli, môj pohľad sa začal zmeniť.
Druhá zásadná zmena nastala po rozhovore s mojou kamarátkou. Budeme ju volať Barbie, pretože vyzerá ako živá Barbie. Barbie je asi 175 cm vysoká, má blond vlasy po pás a je naozaj krásna. Okrem toho vtipná a skromná (btw, drvivá väčšina mojich kamarátok by mohla byť VS angel, len keby boli vyššie :D). Sedeli sme raz spolu na káve a prišlo na tému našich postáv. A kým som stihla otvoriť ústa, Barbie na mňa spustila zoznam dlhší ako ten telefónny. Uhádli ste správne, zoznam všetkého, čo by na sebe zmenila, čo sa jej nepáči a čo doslova neznáša.
Vtedy som si uvedomila, že ak aj takáto dokonalá žena (živá Barbie) má komplexy, má ich fakt každý a rozhodla som sa, že na seba nebudem taká prísna. Rozhodla som sa, že ak je niekde faldík naviac, svet sa nezrúti. Je veľa vecí, ktoré by som zmenila, ale na druhej strane som sa naučila akceptovať samú seba takú, aká som. A neskôr som sa naučila mať samú seba rada. Tu si prepožičiam večné slová úžasného RuPaula: „Ak nemiluješ samú seba, ako môžeš milovať niekoho iného?!“
SedmoKRÁSKY, viem, že najprísnejšie sme na seba, ale skúsme si odpustiť. Nikto nie je dokonalý a život je príliš krátky na to, aby sme sa nemali rady.
