Pamätáš si ešte na to, čím si chcela byť? Vtedy v detstve, keď bolo všetko dovolené a nič sa nezdalo, ako nemožné. Ja som chcela byť herečka alebo speváčka a ešte lepšie by bolo, keby som bola spievajúca herečka alebo hrajúca speváčka. Bolo to jedno, bol to sen. Ten môj sa však neskôr priblížil k realite.
Mala som 11 rokov, keď sme doma prišli na to, že to dieťa, čo sa doteraz hralo, že spieva do mikrofónu, naozaj intonuje a nie je to len klasický kúpeľňový koncert. Mama ma teda prihlásila na súkromné hodiny spevu. Veľmi ma to bavilo a popri tom som začala spievať aj v ozajstnej živej kapele s ozajstnými dospelými ľuďmi, ktorý mali ozajstné hudobné nástroje, kde som stála za ozajstným mikrofónom. To bol ten sen. Od mojich spolužiakov som sa veľmi líšila. A ako sa právom hovorí, že deti vedia byť pekne kruté, ani ja som to nemala v týchto časoch najľahšie. Závisť a to, že v 11nástich nemáš kamarátov rovesníkov lebo si s nimi nerozumieš alebo oni nerozumejú tebe, ma naučila byť samostatnejšou už od mala.
Časom, to moja mama, ktorá dodnes trvá na tom, že chce aby sa jej dcéry celý život iba hrali a za čo ju jej dcéry veľmi milujú, vzala zhurta. Dostala som na hudobno – dramatické konzervatórium. Všetko sa zdalo také jasné, budúcnosť už bola presne predpísaná, stačilo len zmaturovať, urobiť prijímačky na výšku a potom skokom niekam do divadla. Však to je úplne normálne, nie?! No nie.
Rozhodnutie ísť na konzervatórium neľutujem. Nie je to ani tak o škole a o tom, že tam chvalabohu nie je matika, ale o tých ľuďoch, ktorých stretneš, o tých veciach, čo sa dozvieš, o tých miestach, kde a s kým sa ocitneš. Všetko, celý ten priebeh tohto rastu je krásny, len škoda, že ročne žijú na Slovensku tvoj sen aj ďalší minimálne 499 ľudia.
Pokusov dostať sa na vysokú školu so zameraním na herectvo som mala presne 5. Päťkrát som sa pretekala s ostatnými, snažila sa dokázať prečo ja áno a ona nie, drvila sa texty skúšala piesne, nespala, plakala, nejedla od nervov, vadila sa s rodičmi, že som naozaj nepodcenila prípravu, že to skrátka tak chodí a ešte to raz skúsim. Žiaľ bez úspechu.
Sklamala som seba, rodinu, začala závidieť spolužiakom a zároveň najlepším kamarátom lebo aj toto mi prinieslo konzervatórium, pár nikdy nekončiacich kamarátstiev.
A vtedy som si povedala, že už toho mám naozaj dosť, začala som veriť osudu a trošku sa naň pozerať z blízka. „Čo keď mi týmto všetkým chce naznačiť niečo iné?! Čo ak, to robím zle?!“ Nikdy som nebola príliš súťaživý tip a pravdupovediac asi posledné dva razy som na tie prijímačky išla len preto, aby bol doma kľud. Nadšenie a motiváciu vystriedala nechuť a jemné pohŕdanie celým týmto „divadlom“ o pokus dostať sa na „dosky, čo znamenajú svet.“
A tak som sa prestala stresovať a šedivieť, naozaj šedivieť. Už som to viac neskúsila. Dnes dostávam odozvu od mojich bývalých spolužiakov, a občas sa aj pochechtnem na tom, aký sú nespokojný a ja mám konečne pokoj na duši.
Doma ma to síce stálo pár rozbitých tanierov a šálok, ale mama si potom, čo som sa odsťahovala , konečne uvedomila, že nie som malé 11 ročné dievča a že už ma bez môjho súhlasu nemôže nikam prihlásiť. Týmto však nechcem povedať, že jej to zazlievam. Náš vzťah sa podstatne zmenil a o škole sa už nebavíme. Chvalabohu. Umenie sa stalo mojim životným štýlom a za to vďačím jej. Dodnes spievam a pracujem dokonca v divadle, nie však ako herečka, ale budem život prosiť a podpichovať ho, aby mi to jedného dňa dovolil, kľudne aj bez papiera. A ešte budem ďakovať mame za to, že mi naozaj pripravila život, kde som sa len hrala a spoznala všetky tie veci, čo sa dejú v zákulisí. Teraz sa však začínam hrať naozaj a sama, tak ako predtým.
Preto drahé sedmoKRÁSKY, nechajte si poradiť, ale nezabudnite počúvať aj rady svojej intuície, lebo tá má pletky s osudom a vie, čo sa patrí. Rozhodnúť za Vás nemôže nik, buďte tak trochu aj sebecké a tvorte život podľa seba.
