Vždy sa mi páčili ženy „krv a mlieko“. Také, ktoré mali aj svaly, aj trošku tuku. Páči sa mi to ako na mužoch, tak aj na ženách. Príde mi to hrozne sexy. Nikdy som nebola príliš chudá. Volejbalistky aj tak vždy budú mať silné stehná a zadky, veď sme na to veľa trénovali. Nikdy som s tým ani nemala problém. Nikdy ma nebavilo cvičiť vo fitku alebo držať diéty. Radosť z dobrého jedla s partnerom alebo s priateľmi bola skrátka vždy viac ako chudá postava. Vždy bolo prvoradé prežitie momentu a zážitok ako esteticky motivované odopieranie. Nikdy, nikdy by ma nenapadlo, že jedného dňa budem neznášať len myšlienku na to, že si musím ísť spraviť niečo na jedenie, že musím jesť. Že dve letá odmietnem ísť na kúpalisko, že budem mať vysnívaný strih vlasov, ktorý si dám, keď schudnem, že si nedokážem predstaviť prechádzať sa pred chlapom po byte len v prádle – hoci to je jedna z najlepších vecí. Že skoro dva roky budem v hlave do úzadia potláčať veci, ktoré by som chcela, len preto, že sa stále cítim tlstá, nepekná. Že dva roky mi bude šibať.
Ešte teraz sa mi chce smiať, keď si spomeniem na niektoré tie absurdné momenty. Ako som namiesto obedov radšej cez celé mesto bežala na lymfodrenáž, kde som sa hodinu nechala stláčať a trochu sa aj bála, že už navždy budem mať vytlačené oči. Keď mi potom niekto poradil, že ručná lymfamasáž je omnoho lepšia, tak som sa objednala na masáž na jednu polikliniku v našom meste a plná očakávania pred obedom som hlásila šéfovi, že dnes mi to bude trošku dlhšie trvať. Nakoľko mám za šéfa typ človeka, o ktorom som si myslela, že už dávno vymreli, poprial mi veľa šťastia, vzala som zaplatený voucher a šla som. Na poliklinike som zaklopkala na dvere plná nádeje, ktorá hneď zhasla, keď mi otvoril ten tvor. Teda doktor? Chlap? Nee, tvor. Nehrá u mňa často rolu vizáž človeka, ale toto bol presne ten chriašteľovitý typ úlisného chlapa, ktorý nechcete, aby sa vás chytal. Ja trúba som si ani nepozrela, že ktorej časti sa tá masáž týka, resp. čo je zaplatené. Kým som si „odložila“, tak som sa ho spýtala, čo všetko si mám vyzliecť, mysliac si naivne, že mi povie, čo je v cene. Odpoveď: „Všetko, čo chcete, aby som vám masíroval.“ No daj Boh šťastia! Prečo by neodpovedal ako úchylák, keď tak aj vyzeral. Len som prevrátila oči, vyzliekla som sa tak, ako keď bežne človek chodí na masáž, nie úplne, ale chrbát máte holý. Ľahla som si na brucho a čakala. Keď došiel, prvá veta bola: „Tak a ľahneme si na chrbátik.“ Ja sprostá. Prvá myšlienka bola, že keby som nedúfala, že to môže pomôcť a trochu mi uľaviť, tak ti vybijem zúbky kamarát. Ešteže vedľa masírovala iná masérka nejakú šťastlivejšiu ženskú, inak utieram krvavé hánky a utekám.
Možno som mala. Neviem o tejto masáži, ako má vyzerať, ale toto bol zázrak. Cítila som sa ochytaná, lepkavá, bola mi zima a celý čas som si vravela, že toto je zlý vtip, že si aspoň budem predstavovať niekoho iného. Hocikoho iného. Viete, že sa dá robiť aj lymfomasáž hlavy? V tomto prípade to obsahovalo nasledovné. Nosím ofinu a ten, kto ju nosí tiež, vie, čo je s tým roboty. Chlapík mi v strede čela rozdelil ofinu a pricapkal asi desiatimi pohladeniami k hlave tak, ako nosieval Vlasta Burian. Tu už som sa začala smiať. Predstavila som si, ako budem vyzerať v práci, keď sa vrátim. Chlapíka to nerozhodilo. Najlepšie momenty ale prišli, keď mi ošuchoval chrbát a napadlo ho konverzovať. Doteraz si pamätám, aké je ťažké sa smiať, keď ležíte na bruchu a zároveň by ste mu najradšej prerušili krvný obeh. Keď sa ma opýtal, prečo som šla na masáž, tak som sa mu naivne zverila, že mám objemovku, trápim sa tým a snažím sa to zmierniť, ako sa dá, kým lekári neprídu na to, čo sa deje.
Namiesto zaslúženého zaucha som však dostala jedny z najcennejších rád do života. Ani moji rodičia nie sú tak úprimní. Vraj má kamoša, ktorý schudol 20 kg len tým, že jedol šalát. No pozrimeže, že ma toto nenapadlo. Vraj ho ale jedol len surový, bez ničoho, a žul ho aj tri hodiny v kuse, že mu to zabralo čas a aj mohol stále jesť. Parádička! Hneď ako dôjdem do práce, to navrhnem šéfovi, že či mu nebude vadiť, keď si tam budem celé dni chrúmať a so sebou nosiť hlavu šalátu. Chlapík sa nenechal odradiť a chcel mi zdvihnúť náladu ešte viac. Vraj: „Nebojte sa, pozrite sa na to pozitívne (wtf?). Ak by bola vojna, tak vy určite vydržíte dlhšie ako ja.“ Skoro mi zabehlo. Chcel to zachrániť, ale zamyslel sa: „Ale zase tiež pravda, že vás by asi trafili skôr než mňa.“ Tu som nevedela, či sa mi chce viac smiať, plakať, alebo som zvedavá, na čo ešte príde. No, nesklamal. „Viete čo, vtedy by ste vzali bielu plachtu a mávali ňou, že ste žena, nech nestrieľajú.“ Úžasná absurdita situácie – v hlave sa mi vybavilo niečo veľké, prestrieľané a neidentifikovateľné. Díky kámo. Po tomto už len naozaj máločo dokáže človeka prekvapiť.
Facebook Comments