Tento článok som sa rozhodla napísať pre dva typy ľudí. Pre tých, ktorí si myslia, že ma poznajú, vidia fotky, ako si užívam Cancún, San Francisco či LA, a majú mylnú predstavu o mojej „dovolenke“ v Spojených štátoch. A pre tých, ktorí o tomto programe ešte nepočuli alebo o ňom vedia len tak zbežne.
Začnem začiatkom, logicky. Študovala som anglický a slovenský jazyk s literatúrou, kde anglina na Slovensku je o počúvaní cd-čiek, písaní väčšinou nezmyselných esejí a dvoch gramatických cvičeniach. Po nástupe na Komenského univerzitu som sa chcela utopiť vo vani, lebo tie tri roky v Trnave mi toho veľa nedali. Rok som dobojovala, popritom som si vybavovala prerušenie a rok „au-pairkovania“ v New Yorku.
#aupairlife1: New York – dve deti, otec hasič (pol roka v Afganistane a pol roka pod papučou) a matka (31-ročná harpya, klamárka a Cruela v tom „najlepšom“ slova zmysle). Na skype boli všetci tak milíííí a ten americký úsmev plný bielych zubov tej ježibaby ma zlákal do perníkovej chalúpky. O kamerách v celom dome hovoriť nemusím. Ani o tom, že ako 23-ročná som mala večierku o 20:00. Stačí, že som po dohode týždenne pracovala 65 hodín (namiesto 45), že ma po troch mesiacoch deti volali „mama“ a že ma ježibaba začala vyháňať z chalúpky každý víkend, nech ma deti nevidia. Je to len zlomok toho, čo som zažila, ale dúfam, že na ilustráciu to stačí.
To, že som precestovala celé východné pobrežie, že som bola na Bahamách a že boli za mnou moji rodičia, sa volá satisfakcia! Isto vás napadla otázka, že prečo som tam ostala rok? Prečo som nič nepovedala? Prečo som jej nedala panvicou po čele? Pretože deti boli skvelé! Bola som s nimi 13 hodín denne a neskákali mi po hlave, boli milé a naozaj poslušné. Mohla som zmeniť rodinu, kde by rodičia boli dobrí, no deti by mi zas trhali vlasy. A tak som si povedala svoje, síce s knedlíkom v hrdle, ale povedala. Na to mi bolo povedané, že to je jej dom, jej „rules“, a keď sa mi nepáči, že tam sú dvere. Po tomto roku som si povedala, že au-pairku už nikdy viac robiť nebudem.
Moja bilancia počas dvoch rokov po návrate na Slovensko – jedny štátnice, dve dočasné práce, veľa účtov, jedna normálna práca, dve sťahovania, jeden rozchod, jeden odchod do Californie.
#aupairlife2: San Diego – tri deti, pardón traja chlapci (11, 9 a malý ňuňo mal pol roka, keď som sem prišla), rodičia – skvelí, trik je v tom, že som si vybrala čínsku rodinu. Aziati sú milí, pokorní a vážia si všetko. Ja osobne verím na karmu a budhizmus uznávam viac než kresťanstvo. Vedela som, že toto je tá správna cesta. Nemýlila som sa. O pár dní tu už budem ôsmy mesiac a som veľmi šťastná. Žiadne vyhadzovanie z domu, žiadne zákazy, príkazy. Je pravda, že traja chalani, špeciálne ten najstarší so začínajúcimi pubertálnymi sklonmi, sú ťažký oriešok, ale šedivieť budem aj z vlastných detí.
Au-pairky žijú v cudzom dome, s cudzími ľuďmi a starajú sa o cudzie deti. Keď vám spadne vaše dieťa, tak si väčšinou poviete, že sa nič nestalo. Keď vám spadne cudzie, tak môžete letieť z domu. Poznám baby, ktoré vyhodili kvôli herpesu. Také, čo pred nimi „host rodičia“ sexovali. Také, čo boli sledované cez kamery, správy a GPS. Nie všetky rodiny sú zlé, rovnako nie všetky au-pairky sú dobré.
Tento program je pre baby od 18 do 26/27. Ja mám 27 a som jeden z posledných mohykánov zo základnej aj strednej školy, ktorý ešte nie je ani len zasnúbený a namiesto zakladania rodiny cestuje po svete. Všetko má dve strany a Amerika nie je len o cestovaní a o „American dream“. Vie byť krutá a nespravodlivá. To, že mi ľudia lajkujú fotku na pláži a závidia mi, ako si užívam, ešte neznamená, že večer som neplakala do vankúša.
Za tým všetkým úžasným je daň (obmedzená sloboda, samota alebo len obyčajný časový posun). No ja som šťastná za moje rozhodnutia, ktoré mi priniesli úžasné skúsenosti, možnosti a ľudí z celého sveta, ktorí navždy budú v mojom živote. Môj „au pair life“ je „happy life“. Carpe Diem!