Rada chodím na dlhé prechádzky, či už po pláži, alebo do parku. Rada chodím do galérií a do múzeí. Rada pozerám zvláštne filmy, ktoré majú nečakanú hĺbku… A nie, toto nie je úvod inzerátu do online zoznamky a ani námet, kam ma treba zobrať na rande. Všetky uvedené činnosti totiž najradšej robím sama.
Mojím veľkým snom je vybrať sa niekam na dlhú cestu. Osamote. Z logistického hľadiska je to úplne jednoduchá úloha – skrátka si pobalím plavky, foťák a knihu a ide sa. Narážam na iný problém: každý nápad podobného razenia totiž musí prejsť schvaľovacím procesom:
„Je pre mňa ako samotnú ženskú bezpečné vybrať sa do x?“ Pričom za x dosadíte akékoľvek miesto, kam chcete ísť. Je to únavné, je to otravné, ale aj tak to robím. Lebo ma to tak spoločnosť naučila. Lebo som fyzicky slabšia ako polovica ľudstva a niekto sa môže pokúsiť to zneužiť (i keď…teraz je asi správny čas poznamenať, že mám 180 cm a nie som žiadne fifipierko, takže možno nie polovica ľudstva, ale iba tretina…?).
Sú to drobnosti, ktoré nútia k takmer neustálej ostražitosti… Keď na mňa začne niekto pokrikovať, popiskovať alebo sa len prihovárať, mám to ignorovať? Mám sa akože cítiť polichotená? Mám utekať? Mám odpovedať a byť priateľská? Snažím sa vyhodnotiť motiváciu konania ľudí, ktorých nepoznám… Niežeby som verila na nejaké ezotericko-veštecké kraviny, ale v niektorých situáciách sa tak veľmi snažím odhadnúť, čo má ten druhý človek v hlave, až mám strach, aby sa mi z toho na čele neobjavilo tretie oko. Niekto sa mi snaží pomôcť… Ale prečo? Môžem im dôverovať alebo sa ma snažia zamotať do nejakého problému? Neviem, či sa aj chlapi bežne zaoberajú podobnými myšlienkami, len tak večer cestou domov, ale povedala by som, že rozhodne nie v takej miere. To, čo neustále počúvam, čítam a vidím, že sa môže stať alebo sa niekomu stalo, ma stavia do polohy preventívnej predposranosti. Neznášam to. Lebo keď máte strach, ovplyvňuje to vaše rozhodnutia. Za cenu ilúzie bezpečia a istôt volíte cestu, ktorá vás vlastne ani tak veľmi neláka. Alebo sa v horšom prípade ani nikam nevydáte. Teraz píšem o cestovaní, ale nie je to podobné so všetkými zásadnými rozhodnutiami v živote?
A čo sa mi na cestovnaní sólo tak páči? Sloboda. Vedomie, že môžem robiť, čo len chcem, kedy chcem a nikoho tým neobmedzujem. To, že sa môžem s pokojným svedomím a s foťákom v ruke niekoľko hodín motať uličkami mesta. Môžem si len tak v kľude vymieňať objektívy a striehnuť, kedy ten blbec s autom odtiahne preč, kým sa mi podarí odfotiť ten farebný domček presne tak, ako som si to predstavovala. To, že si môžem dať na prechádzke šlofíka len tak v tieni stromu. To, že si môžem v kaviarni sadnúť do rohu a len tak sledovať ľudí alebo si môžem k niekomu prisadnúť, lebo inak je tam plno a iba jedna voľná stolička. Môžem sa s tými dvoma staršími pánmi pri mojom stole dať do reči a klábosiť s nimi 3 hodiny o politike, hudbe a najlepších belgických vafliach na Islande, ktoré robia v kaviarni vo vedľajšom meste.
Povedala som si, že začnem krajinami a miestami, kde sa cítim bezpečne. Island je na to ideálny… Hej, hej… Ja viem, že sú tu sopky a ľadovce, zima a nepredvídateľné počasie… Ale to sú veci, ktoré číhajú na všetkých rovnako. Sú síce nebezpečné, ale stále objektívne. No gender bias.
Zatiaľ mám na mojom cestovnom zozname ešte dosť miest, ktoré môžem ísť bez neurčitého všeobjímajúceho pocitu ohrozenia spoznávať aj sama… A čo potom? Cestuj s niekým, povedia ti. Ale to je presne ten problém. Čo ja nie som kompletná? Potrebujem dospelý dozor, kam sa pohnem? Nepáči sa mi to. Neviem, čo s tým mám robiť. Tak som sa vám o tom rozhodla aspoň napísať, aby ste vedeli, že ma to štve, a keby som mohla, tak to zruším. Viem, že vám tu píšem o tom, že sa mi nepáči realita. To bude asi preto, že som idealistka.
