Keď som bola malá, chcela som byť veľká.
Keď som mala 14, chcela som mať 16.
Keď som mala 18, môj 25 ročný šéf v práci bol tak hrozne starý.
Keď som mala 21 bola som pre svojho 26 ročného kamaráta “taká” mladá.
Keď som mala 25 a prišlo prvé dieťatko, bola som na seba pyšná a cítila sa veľmi dospelo.
Keď som mala 28 a zistila, že bývalá spolužiačka pred rokom zomrela na leukémiu, cítila som sa nefér.
Keď som mala 30, mala som znova po desiatich rokoch úplne krátke vlasy a žiadny čas pre seba.
Keď som mala 35, začala som sa cítiť tak žensky ako nikdy predtým.
Keď mala moja mama toľko, koľko ja teraz, mala som 20 a ona mi bola taká vzdialená.
Keď mala moja babička toľko, koľko ja teraz, mala dve deti vo veku 6 a 8 rokov a prežité dve svetové vojny.
Odkedy som začala počítať vek svojich detí, nezapodievam sa tým svojím.
Vraj je vek len číslo. Hm. Matematika je exaktná veda, ale pochybujem, že má definíciu k číslam priraďovaným veku. Ľudia, ktorí majú radi poučky, by si neprišli na svoje… Našťastie.
Tak môže byť každý takým, akým sa cíti. Niekto je dospelý už v desiatich, niekto si v tridsiatke strihne ďalšiu pubertu (prípadne aj tú prvú, keď si ju neodžil, kedy bolo treba), niekto má detskú hravosť celý život a niektorí sme mladí večne.
Kto rozhoduje kedy končí mladosť?
Rozmýšľam, aké by to bolo, mať v dvadsiatich rozum, skúsenosti a vedomie hodnôt, ktoré mám dnes. Neviem. Môžem konštatovať vecne iba to, že by som to nebola ja a život by bol inak. Ale ako? Kto vie…
Kto by vedel povedať aké to je byť mladý a mať pritom 90?
Určite sú ľudia mladí aj v tom veku, len my ich vidíme zvonku a tak predpokladáme, že už sú dávno za zenitom. Čo ak aj oni sa stále cítia tak ako v sedemnástich? Vnútorný pocit je tak dôležitý, hoci obmedzenia tela majú svoj vytrvalý a neodškriepiteľný, pomaly napredujúci hendikep.
Byť navždy mladý… Mám chuť urobiť anketu. Koľko ľudí, aké percento, by odpovedalo kladne, kebyže dostanú otázku, či chcú byť navždy mladí? Chceli by všetci?
Vedomie vlastnej pominuteľnosti by sa vytratilo, strach zo smrti možno tiež.
Ako dlho sa dá byť večne mladý?
A aké je vlastne to kritérium pre mladosť? Je dôležitejšie myslieť mlado, či vyzerať mlado? Či proste sa tak len cítiť hoc aj bez ohľadu na to, či nás tak vníma okolie?
Raz za mesiac, pár hodín, sa cítim strašne stará. Viem, že to prejde, viem, že je vtedy čas na oddych a schovanie sa samej do seba. A som veľmi rada a vďačná, že z tohoto pocitu vždy vyjdem ako víťaz a mladosť vyhrá na celej čiare.
Keď som bola na strednej, všetci starší než ja sa mi zdali nekonečne starí. Po dvadsiatke sa tento pocit začal postupne strácať a vekové rozdiely stierať. Čím som staršia (hoci večne mladá), tým menej je vek ľudí okolo mňa podstatný a tým menej viem odhadovať vek komukoľvek.
Stále mám blízko k ľuďom, ku ktorým som mala blízko na strednej a keď sa stretneme, sme všetci spolu nekonečne večne mladí. Stále tak, ako keď sme sa spoznali. Mladosť určite má ružové okuliare, ale mám pocit, že my sa vidíme priam dúhovo
Byť večne mladý je sen, ktorý len my sami vieme naplniť. Je len na nás, ako ďaleko, vysoko a široko nás ovplyvňuje život a ako my s ním vieme “vybabrať”. Len preto, že sa nám chce a máme chuť. Užiť si to tu ako v mladosti. Ktorá môže byť večná.