Nedávno som sa bavila s kamarátkou, čo pracuje v turistickej agentúre v centre Reykjavíku. Okrem iných zaujímavostí sa tu nachádza aj svetový unikát – falologické múzeum (múzeum penisov, alebo ako ho familiárne voláme tu, „the dick museum“). Pre turistov je to samozrejme veľké lákadlo, lebo kto by sa nepozrel na penisy naložené vo formaldehyde, všakže. Keď ale príde na lámanie chleba a je potrebné zistiť, kde sa múzeum nachádza, mnohí majú v infocentre problém vybaliť, o čo im ide. Takže začínajú pekne zoširoka: Sme prvý deň na Islande, máme zopár otázok… Kde sa môžeme najesť? …a kde kúpime fermentovaného žraloka? …kde je múzeum moderného umenia? …a kde kúpime známky? Aha, aha… Ok, vďaka. Či vlastne ešte jedna maličkosť – kde by sme našli to…ehm…patologické múzeum? (Zamieňajú slovo phallological za patological a čakajú, že ich opravíte – vo veľkých očiach sa zrkadlí detsky nevinná zvedavosť.) Hneď ako vyjdú z dverí, je úplne jasné, kam mali už od začiatku svojho predstavenia namierené. A toto na vás zahrajú turisti, ktorých už nikdy viac v živote neuvidíte. Len aby ste ich neodsudzovali.
Jeden môj známy má veľmi rád sushi. Jedáva ho často a vo veľkých množstvách (podobnosť so mnou čisto náhodná). Má obľúbenú reštauráciu, odkiaľ si objednáva sushi sety na rozvoz, zakaždým minimálne dva. Človek s donáškou jedla sa ho vždy opýta, koľko chce k jedlu paličiek, a on si stále pýta dvoje, aby si ten človek nemyslel, že tak veľa zožerie.
To boli ľudia, ktorí sa navzájom nepoznajú. Teraz si predstavte, aké devastačné účinky na vaše konanie (a zdravý rozum) môže mať človek, ktorého poznáte…keď začnete svoje akcie upravovať podľa toho, čo vy si myslíte, že on si o vás myslí.
Sama som s týmto problémom bojovala, keď som sa presťahovala na Island. Prečo? Vysvetlím. Spočiatku som tu nepoznala nikoho okrem pár kolegov, ktorých som stretla dohromady 5-krát. Chcela som spoznať niekoho mimo kanclu, občas sa s niekým porozprávať, zájsť na pivo, no proste základné ľudské potreby. Prvý kurz islandštiny sa mi začínal až o mesiac, a tak som chcela proces spoznávania nových ľudí urýchliť nejakým iným spôsobom. Súčasným. Progresívnym… Skrátka a dobre, začala som, s určitým pocitom nepatričnosti, tindrovať. Po pár úvodných srandovných diskusiách som sa rozhodla, že by bolo fajn sa s niekým aj skutočne stretnúť.
Neviem, či ste to niekedy skúšali, ale je to vcelku robota vypátrať niekoho, s kým sa dá rozprávať. Častokrát tu hovoríme o zostavovaní psychologického profilu človeka na základe 5 fotiek sixpacku v posilke a okopírovaného citátu v popise (škála zahŕňa všetko od „If life gives you lemons, make lemonade“ až po „You Only Live Once“). Napriek týmto drobnostiam sa nakoniec misia podarila a ja som mala dohodnuté stretnutie. Bol to fajn večer, po dlhej dobe som si mala s kým pokecať pri pive. V jednej chvíli si moje „rande“ odskočilo na toaletu, čím sa mi uvoľnil výhľad na časť miestnosti, ktorú som predtým nevidela. A vtedy som skoro spadla zo stoličky. Asi 2 metre odo mňa sedel môj šéf. Jeden zo 6 ľudí v krajine, ktorých som poznala. Výborne.
Cítila som sa trápne, akoby ma pristihli pri niečom nevhodnom. Potom som si predstavila, ako odtiaľ nenápadne popri stene zdrhám, kým si ma nevšimne. S týmto obrazom v hlave som sa zhlboka nadýchla a išla ho pozdraviť. Aaa to bolo všetko. Koniec príbehu. Celá absurdná dráma na tému „čo si len ľudia pomyslia“ sa odohrala iba v mojej hlave.
Čím dlhšie som tu, tým jednoduchšie je stretnúť nových ľudí „v teréne“ a je to pre mňa aj príjemnejší spôsob. Musím však uznať, že v prvých mesiacoch bol ten Tinder predsa len užitočná vecička.
Čo som vlastne touto nesúrodou zbierkou krátkych príbehov chcela povedať?
A – Väčšine ľudí je úplne jedno, čo robíte.
B – Stavať si do cesty vlastné vymyslené prekážky je zbytočná práca.
Nemôžem tvrdiť, že ja sama mám tento postoj už zmáknutý a som s ním zžitá, ale pracujem na tom.
