Rozhodli sme sa s kamoškou cestovať na hudobný festival Aldrei fór ég suður stopom. Už som dávno nestopovala, tak som bola trošku na ihlách ohľadom dlhých hodín diskusií s cudzími ľuďmi. Nemám rada smalltalk. Týmto termínom označujem všetky tie kecy o počasí a zdvorilostné výmeny. Ten typ diskusií, keď sa hovorí, aby sa nemlčalo. Keď človeka, ktorý sa pýta, aj tak nezaujíma odpoveď na otázku, ktorú položil. Toto bolo ale niečo iné. Zakaždým, keď som si sadla do iného auta, dozvedela som sa niečo nové alebo si vypočula kus životného príbehu človeka, ktorý nás viezol.
Rakel
Hneď za Reykjavíkom nás zobrala Rakel. Toto leto sa sťahuje do Švédska za dcérou. Má asi 70 a doteraz celý život prežila na Islande. Vystriedala viacero povolaní. Začala ako technická kresliarka a neskôr robila grafický dizajn. Momentálne pracuje ako ošetrovateľka. Povolanie je to veľmi náročné, ale mnoho jej dáva. V Kristianstade, kam sa sťahuje, nebude mať problém nájsť si prácu.
Doviezla nás do Borgarnes, kam šla na Veľkú noc za sestrou.
Správca rieky
Za mestom nás zobral správca rieky pri Húsavíku. Práve sa vracal domov zo schôdze kvôli prenájmu rieky v nasledujúcom lete a mal pred sebou zhruba 6 hodín cesty. Pôsobil, že je rád, že si má s kým pokecať.
Na strane auta, kde som sedela, nepriliehalo okno a keď sme sa chceli rozprávať, museli sme trochu kričať. Vysvetľoval, že si na túto cestu zobral svoj starý Jeep. Má aj ďalšie auto – také isté len novšie. Na tomto starom však môže jazdiť, kade potrebuje, a nie je mu ľúto ho oškrieť.
Fotograf s bandou
Pán správca nás odviezol na odbočku smerom na Búðardalur, kde sme chvíľku kráčali popri ceste, kým k nám neprihrmeli dve autá. Obe zastali. Nasledovalo chvíľkové zaváhanie, keď sa na tom prvom otvorili dvere a vodič nám povedal, že si máme nastúpiť. Autá patrili k sebe. Posádku tvoril pán fotograf zo Škótska s pánom šéfkuchárom z Nemecka, obaja žijúci na Islande, plus tri turistky.
Pán fotograf akurát dokončuje svoju knihu o Islande, ktorá má vyjsť na jeseň, a fotil ako zmyslov zbavený. Potešilo ma, že impulzívne zastavovanie na debilných miestach je vlastné zrejme všetkým fotografom a nielen mne.
Pán šéfkuchár pracoval v eko-mestečku neďaleko Reykjavíku a bol vegetarián. Nepovedal to bez vyzvania, ako by ste ho možno niektorí podozrievali, ale až keď sme mu začali núkať z našej nabalenej desiaty. Táto partička nás zaviezla až k Hólmavíku, kde sme sa rozlúčili do ďalšieho dňa – tiež sa chystali na festival.
Islandské letušky
Od Hólmavíku sme kráčali dobrú hodinu, čo bolo spôsobené hlavne riedkou premávkou(v priemere 1 auto/10 minút). Nakoniec nás zobrala banda štyroch islandských letušiek, ktoré išli mikrobusom priamo do Ísafjorðu. Cestou si púšťali na plné gule hudbu od kapiel, ktoré mali hrať na festivale.
Zhruba polhodinku pred príchodom do cieľa si baby dali fajčpauzu na odpočívadle, kde sa pre mňa z dovtedy neznámych dôvodov nachádzala krabica s ďalekohľadmi a pohármi s džemom. Záhadu objasnila jedna z letušiek, keď nám cez okno ukázala skupinku tuleňov, ktoré sa nechávali unášať prúdom popri pobreží hneď vedľa cesty. Kto chce, môže dať tuleňom maškrtu a potom ich sledovať. Na oplátku potom nechá v krabici symbolický príspevok.
Letušky nás pohodlne dopravili až do cieľa našej cesty.
Ďen predtým, než sme sa mali vydať na spiatočnú cestu, bolo vyhlásené varovanie pred búrkou. Návštevníci festivalu začali cestovať domov o deň skôr, ako plánovali, a lety na ďalší deň mali byť zrušené. Búrka mala začať niekedy okolo poludnia, vyrazili sme preto z Ísafjorðu skoro ráno.
Chlapci, čo sa zastavili na slovíčko
Neďaleko od mesta sa pri nás zastavilo doplna naložené auto. Zdalo sa mi, že sme všetci prekvapení, prečo sa vlastne pristavili. Dvaja mládenci v aute nám vysvetlili, že by nás veľmi radi odviezli, ale že sú, žiaľ, plní a že želajú veľa šťastia. Oceňujem to dobré vychovanie a potrebu ospravedlniť sa dvom stopárkam, že ich nemôžu odviezť.
Učiteľ gitary
Do neďalekého Súðavíku nás zobral učiteľ gitary z miestnej umeleckej školy. Hneď ako sa rozhovoril, bolo jasné, že nie je Islanďan. Pochádza z Virginie, ale býva tu už dobrých 20 rokov. Chvíľu sme sa bavili o koncertoch, ktoré sme v posledných dňoch videli, keď nás zavolal na festival, ktorý každú jeseň organizuje on. Viem, že dovtedy ešte veľa vody pretečie, ale šance sú vysoké. Festival sa volá „Dni čučoriedok“. O dôvod viac na zváženie.
Budúci farmár z Ísafjordu
Za Súðavíkom nám zastavil chalan, čo cestoval sám do Reykjavíku. Pochádzal z Ísafjorðu a v Reykjavíku študoval za farmára.
V ústí jedného fjordu, ktorým sme sa viezli, nám ukázal, na ktorej farme vyrastala jeho mama. Teraz má túto farmu jeho strýko. Ktovie, ako to s farmou dopadne, keď tento mladý muž dokončí štúdiá? (Špekulácia hodná juhoamerickej telenovely o 800 dieloch.)
Odkedy som začala písať, začala som si viac všímať rôzne mikropríbehy ľudí okolo mňa. Táto posledná cesta bola nimi nabitá. Čím viac rozličných príbehov o rôznych osudoch počúvam, tým je mi jasnejšie, že cestu za šťastím si každý človek pre seba vytyčuje sám.