Mám zoznam miest, ktoré chcem navštíviť. Dejú sa s ním ale divné veci. Niekto by povedal, že keď začnem viac cestovať, položky zo zoznamu sa začnú strácať a časom budem mať hotovo. Na moje prekvapenie som zistila, že to takto nefunguje… Zoznam sa totiž iba pomaličky rozširuje o ďalšie miesta. Začala som to tušiť, keď som prvýkrát odchádzala z Islandu a mala som pocit, že mi to ešte zďaleka nestačilo. Že som toho ešte strašne veľa nevidela.
Odvtedy som sa s týmto nutkavým pocitom, že sa musím niekam vrátiť a zostať dlhšie, stretla ešte veľakrát. Posledne som to zažila v Západných fjordoch (Westfjords). Napriek tomu, že je to kus krajiny, ktorý vás nechá stáť bez slov s otvorenou hubou, je to časť Islandu, kam sa väčšina turistov nevydá, keďže sa jedná o celkom veľkú zachádzku z Ring road (to je hlavná cesta, ktorá vedie dookola celého ostrova a je ako stvorená na road trip). Presne takto sme to zhodnotili aj my počas dovolenky na jeseň, keď sme mali na celý ostrov 11 dní. Westfjords si necháme na inokedy.
Odkedy som sa prisťahovala na Island, ma táto položka na zozname pálila najviac. Som predsa tak blízko! A potom to prišlo… Na pozvanie jedného z mojich kolegov som mala možnosť ísť na pár dní cez Veľkú noc do Bolungarvíku, ktorý leží vo Westfjords. V neďalekom meste Ísafjordur sa mal konať hudobný festival, takže som neváhala ani na chvíľku a pozvanie som nadšene prijala. Tam som letela s domácimi aerolinkami a mala som sakra šťastie s počasím.
Pýtate sa, čo je v Bolungarvíku? Not much. Strmé zrázy. Prístav. Kostol. Benzínka. To je zhruba všetko.
Na začiatku to bol výlet na 5 dní s neurčitým programom. Špekulovala som, že si požičiam auto a pojazdím si vo fjordoch. Nakoniec našťastie zvíťazil zdravý rozum a ja som si uvedomila, že ešte nechcem umrieť smrťou blbého turistu – ja, ktorá som naposledy riadila auto, na ktoré som bola zvyknutá, na upravenej, nezasneženej ceste, by som sa vybrala na rally, s ktorou majú problém aj domáci… Spomenula som už, že tam majú tunel bez semafora, ktorý je široký presne na jedno auto? Nie? Tak majú. Na to sa vám môžem vykašľať.
Kolega, od ktorého som dostala pozvanie, trávil väčšinu času s rodinou a so svojimi synmi, ktorých dlhú dobu nevidel. Program som si teda vymýšľala sama. V mieste, kde autobusy chodia ešte zriedkavejšie ako medzimestská doprava cez sviatky do Osadného, som bola prvý deň trochu rozmrzená, že som si zobrala iba jednu knihu. Čerešničkou na torte bolo, keď som sa, ako známy optimista, pokúšala zistiť cestovný poriadok autobusov na Veľkonočnú nedeľu. Rozvrh bol logicky (vo všetky ostatné dni) naviazaný na prílety lietadiel. Zavolala som teda na infolinku letiska, aby som si overila, kedyže to ten autobus pôjde:
Ja: „Hello, I would like to know, when is the next bus from Bolungarvík to Ísafjörður.“
Týpek: zarazené ticho… „I dág?“ (Dnes?)
Ja: pyšná, že mu rozumiem… „Já.“ (Áno.)
Týpek: „Ekki, i dág…“ (Nie, dnes nie…)
Ja: aha… „Nevermind, thanks.“
Festival s príznačným názvom „Aldrei fór ég suður“ („Nikdy som nešla na juh“ – a vzhľadom na situáciu s hromadnou dopravou sa mi žiada dodať: „…a ani nikam inam.“) v 15 km vzdialenom meste donútil mnohých domácich a pár turistov k presunom medzi mestami, takže som sa do Ísafjordu na festival nakoniec vždy s niekým zviezla.
Už teraz je mi jasné, že toto určite nebol môj posledný výlet, kam som sa vybrala osamote. Stretla som kopec zaujímavých ľudí, s ktorými by som sa pravdepodobne inak nedala do reči a nepotrebovala som rozmýšľať nad kompromismi. Okrem toho, už mám ďalší stabilný bod na mojom zozname – ešte som predsa nevidela veľkú časť západných fjordov!
